Radi by sme Vám predstavili našich kandidátov na miestnych poslancov
Milan Mošať
Pracujem ako riaditeľ spoločnosti a svoje schopnosti a skúsenosti by som rád využil v prospech Devínskonovovešťanov. Medzi moje športové aktivity patrí hokej, hokejbal, lyžovanie, futbal, tenis a bicykel. Som vášnivý rybár, hubár a obdivovateľ našej krásnej prírody. Veľmi rád by som pomohol všetkým ľuďom ,športovcom, rodinám a podporil mladých ľudí v ich cieľoch. Chcem prispieť k zlepšeniu cestovania a hlavne parkovania v Bratislave i Devínskej Novej Vsi. Mojou víziou je krajšia, lepšia, čistejšia a bezpečnejšia Devínska Nová Ves a spokojnejší život obyvateľov.
Ing. Katarína Mózsiová
Som rodáčka z Devínskej Novej Vsi. Vyštudovala som personálny manažment a ľudské zdroje. Môj pradedko Vojtech Pavlovský bol učiteľom, zároveň vzorom a preto by som chcela niečím prispieť do MČ DNV aj ja. Už počas vysokej školy som začala spolupracovať s organizáciou GoodSports International Slovensko, s ktorou spolupracujem dodnes. Cieľom našej organizácie je venovať sa deťom v Devínskej voľnočasovými, vzdelávacími, športovými a sociálnymi aktivitami. Za poslankyňu v Devínskej Novej Vsi som sa rozhodla kandidovať, nakoľko by som chcela prispieť k rozvoju MČ DNV športovými, sociálnymi a kultúrnymi projektmi a zároveň zmeniť veci k lepšiemu napr. príjazdová cesta do Devínskej, využitie rybníka a jeho priestranstva, nové chodníky a parkovanie, športová hala a kúpalisko, oddychové zóny a detské ihriská a ďalšie veci, ktoré všetci poznáme z každodenného života v Devínskej.
Mgr. Rudolf Brídzik
Po 16-tich rokoch bývania v DNV môžem jednoznačne povedať že táto mestská časť mi prirástla k srdcu. S manželkou sme hľadali okrajovú časť mesta kde by sme si založili rodinku a keďže aj ja pochádzam pôvodne z podobnej časti – Rače, Devínska to vyhrala na plnej čiare. Tieto 2 mestské časti majú mnoho spoločného. Na prvý pohľad určite starú časť a tú novšiu – sídliskovú. Rozdiely sú viditeľné a citeľné ihneď. Napriek tomu si stará a novšia časť museli spolu po rokoch náisť k sebe cestu no predovšetkým ľudia. Keďže bývam na tej sídliskovej časti, spočiatku nám vadili neupravené ihriská, špina, ale aj vandalizmus. Musím priznať že mnohé sa za posledné obdobia v tomto zlepšilo. Stále ale zostáva dosť priestoru na skvalitnenie. Predovšetkým bezpečnosť. Nielen tá na ulici (kamerový systém by v mnohom mohol veľmi pomôcť), ale aj bezpečnosť čo sa týka dopravy napr. cyklistov. DNV a blízke okolie je bezpochyby rajom cyklistov najmä tých čo vybehnú na bajk k Morave a Kobylu. Tí čo však používajú bicykel ako dopravný prostriedok do práce (robím to aj ja), tí majú veľakrát dilemu, či riskovať smerom do mesta na bajku po rušnej ceste alebo zvoliť radšej súkr. alebo hromadnú dopravu. Tu vidím veľký priestor pri komunikácií a spolupráci s mestom, aby sa DNV bezpečnejšie napojila do mesta. Parkovacia politika je veľmi živá téma a či chceme alebo nie, problém s množstvom áut sa bude musieť riešiť aj na úrovni Magistrátu. My v DNV by sme však mohli urobiť aj takú jednoduchú vec – oddeliť na parkoviskách a krajoch ciest bielymi čiarami / čiarkami jednotlivé park. miesta. AJ to by mohlo ušetriť niekoľko miest. Pred každým vchodom do bytovky by sa dali vyznačiť miesta , kde by bol priestor na krátkodobé státie pre záchranné zložky – sanitky, hasiči, polícia. Toto sú triviálne veci, ktoré sa dajú vyriešiť na úrovni mestskej časti. Problémy ľudí rozdeľujú , ale v niečom môžu aj spájať. Každá dobrá myšlienka pomôže k rozumnému a citlivému rozvoju našej zaujímavej mestskej časti. Rád by som k tomu prispel ako zástupca občanov na úrovni mestskej časti a preto kandidujem za miestneho poslanca v DNV.
Bc. Jozef Tittel
Už 8 rokov slúžim Devínskej Novej Vsi, ako poslanec Miestneho zastupiteľstva. Vykonávam funkciu predsedu Komisie športu a predsedu dozornej rady DNV Šport. Som hrdý na prácu, ktorú sa nám podarilo spraviť v tejto oblasti. Z môjho pohľadu prešli úžasnou premenou najmä športiviská na Vápencovej ulici (futbalový štadión), pri škole Pavla Horova, radosť mám aj z nového parku na Charkovskej. Investície do športovísk v kombinácii so stále zvyšujúcou sa podporou športových klubov, pomáhajú zlepšovať podmienky pre všetkých, ktorí sa chcú venovať športu na ľubovoľnej úrovni. V tomto trende určite chceme pokračovať. Rezervy vidím ešte v kvalite údržby a v celkovej kvalite detských ihrísk vo vnútroblokoch na sídlisku.
Bronislava Kraváriková
Do Devínskej Novej Vsi sme sa prisťahovali z dediny. Z tej ozajstnej, kde som sliepky presvedčila že na vajíčkach sedieť nechcú, lebo ja mám chuť na praženicu a vyrvala som im ich spod zadku. Aj prasce sme chovali. A vyrastala som na veľkej záhrade. Nechcelo sa mi sem. Do Bratislavy. Do veľkomesta. Je to vyše 30 rokov. Premostím. Aj keď je to vyše 30 rokov, vajíčka máme väčšinou domáce. Lebo mnohí susedia majú sliepky. Občas sú ešte vlažné a zle sa šúpu, lebo sú tak čerstvé. To perie na povrchu, mi pripomína babku a dedka. Sme v Bratislave. Áno vo veľkomeste. Ale keď vyleziem s deťmi hore na Sandberg a stojíme v strede stáda kôz, prestanem dýchať. S bačom prehodíme vždy pár slov a naše dcéry tie kozy škrabkajú medzi rohami. Tam, na Sandbergu sa vždy vrátime o tisíce rokov späť a bavíme sa o mori. Veľrybách. Že možno práve tam, kde stojíme plávala obrovská korytnačka. Sem tam v piesku nájdu kus mušle, a radostne kričia „mamiiii, tu vážne bolo more“! Šliapeme ďalej a baby si dávajú kontrolnú otázku „a Ty vieš čo je to za rieku? tam dole?“ A druhá ktorej sa už všetko zdá trápne odpovedá: „nenachytáš ma, veď nie som blbá a nie je to Dunaj. Morava to je. Do Dunaja sa vlieva pod Devinom,“ Aj ten vždy poobdivujeme z kopca. Milujeme lom. Weitom lom. A spomenieme ľudí, čo tu museli pracovať ťažko. Aby uživili rodiny. A že mnoho ich tu zomrelo. Ďalšiu sobotu sa vyberieme na srdce. A ja sa cítim zasa ako školáčka a rozprávam babám, ako sme sem chodili zo školy opekať. „Mami fakt? To už vtedy tu bolo srdce keď si Ty bola ako my? Veď to bolo hrozne dávno! Stretla si tu aj dinosaurov?“ 300 hrmených Ti tam, Ty mrochta. Mám šediny, ale farbím sa. Tak schovaj francúzske barle a váž si svoju mladú matku. „Dinosaurov som nestretla, ale boli tu gudróny.“ A tak im vysvetľujem, prečo my sme nemohli postávať medzi skalami a sledovať motýle, a prečo ony už môžu. Môžu sledovať žaby, a híkať nad jaštericami. S láskou mi naaranžujú skokana do košíka s nazbieraným medvedím cesnakom. A mne sa postavia chlpy na zátylku keď sa mi s nim stretne pohľad. Dnes.. dnes majú energie príliš. A tak si vravím že cyklomost a lanové centrum im pomôžu vybiť baterky. Staršia dcéra stále očakáva, že už môže ísť na veľkú dráhu. Pred mesiacom jej chýbalo 6 centimetrov, ale už to určite dobehla. Aké ma nervy keď zistí, že môže ísť len dole. „K tým krpatým deckám“. Točí očami, ale viem že to len na oko. Chodí dokola a cíti sa frajersky že bez problémov narába so skobami a edukuje mladšie deti. Uvažujem, či si dám pivo v bufete alebo sa odmením kávou v hornej kaviarni. Vonia to tam ako u babky v špajzy. A keďže sa ľúbim dám si aj aj. Baby si spotené a trochu krotkejšie rozlejú na polovicu nealko-Radlera a cítia sa dôležito, keď sedia s nami pri stole ako veľkáčky. Každá so svojim „pivom“. Prejdeme sa k Morave. Hľadajú škeble. Tie perleťové. Máme ich po celom byte. To je vám slasť šľapnúť na takú otvorenú v noci cestou do kúpeľne. To je modlitba na 2 minúty a 3 spovede. Máme rieku. V Devínskej. Hádajú koľko ma aktuálne vody. Či by sa utopili, alebo prežijú lebo dlho nepršalo. Dorazím ich na cyklomoste. Nadšene rátajú zámky lásky a Nina kričí tak, že ju počuť v Rumunsku keď zbadá veľkú rybu pod sebou. Zapadá slnko. Také farby môže darovať len príroda. Ani ten najdokonalejší umelec ich tak nenakombinuje. A ja si vravím, že máme krásnu dedinu vo veľkomeste. Cestou k autu sa rozbehnú k studni. A nadšene diskutujú. Koľko tu asi je. Kto ju vyhĺbil a aké dlhé muselo byť lano na vedro, aby vytiahlo vodu. A či tú vodu museli ťahať aj deti. Pre mňa má zvláštne čaro. Táto diera v zemi. Bola zdrojom života. Mnohého a mnohých. Cestou domov kričia „mami aha labuteee“. Snáď holuby nie? Naozaj sú tam labute. Na rybníku. Na tom, kde som prekorčuľovala detstvo. „Maminka a vieš, že labute su verné? Že keď zomrie jeden z labutích frajerov, ten druhý zomrie tiež?“ Viem. A som hrdá, že to vedia aj ony. A som hrdá, že máme rybník. Veľa som sa okolo neho nachodila s kamoškami, keď sme fňukali za prvou láskou. A keď sme sa pri rybníku učili piť víno. Keď ráno veziem baby do školy a mám trochu času, zostanem sedieť v aute a sledujem ich. Ako si dajú pusu a každá sa vyberie do tej svojej. Jednej sa natriasa brmbolec na čiapke a ešte robí posledné žuvačkové bubliny. Staršia začne bežať lebo tá už chápe, že zas príde neskoro. Tá chodí do školy, v ktorej som strávila 8 rokov. A keď mi prinesie pozdrav od pani učiteľky , ktorá ešte mňa učila vybrané slová dojme ma to. Aj keď som tvrdá žena. Viete ako viem, že bude pršať? Cítim hnoj. Lebo aj družstvo tu máme. Keď otvorím okno a cítim kravy viem, že mám zvešať prádlo, lebo mi zmokne. Baby rady chodia na ihrisko. Áno to nové na Grbe. To, na ktorom je toľko chýb a nedostatkov. To, ktoré stalo tisíce eur. Aj dieťa sa rodí 3 kilové. Drobné. Rastie, formuje sa. Nie je možné, vysadiť tu 100 ročné duby, aby bolo dostatok tieňa. Ale tie drobné stromy rastú. Každý deň. Mnoho nedostatkov sa zistí, až keď sa veci začnú reálne používať. Áno. Tak to je. V praxi. Napriek tomu, že nemám 15 a nie som naivná verím v dobro. Ľudí a sveta. Vážne si myslite, že niekto niečo robil aj tu na tomto ihrisku so zlým úmyslom? S úmyslom, aby si deti porezali nohy? Je to zvrátene. Viete aké sme mali ihriska my? Zemeguľu, pár hojdačiek na ktorých sme trénovali rovnováhu a pieskovisko. Kritizovať postávajúc z diaľky a fotiť nedostatky dokáže len malý človek. Veľký človek vezme igelitové vrece a ide do lesa. Zbierať odpadky. A dokonca to ani nefotí a nechváli sa tým. Alebo napíše: „maminy máte nazvyš pyžamká? V nemocnici chýbajú.“ Viete ako sa potešili na oddelení? Viem aké je aktuálne obdobie. Predvolebné. Nežijem tým. Lebo viem, čo je v živote skutočne dôležité. Pri svojej práci zdravotnej sestry vidím zomierať ľudí. Často mladých. Často som posledná koho vidia. Držím ich za ruku. Hladkám po tvári. Za ich blízkych. Za ich deti. Vnúčatá. Lásky. Dávam dole obrúčku, keď odídu, a s bázňou ju odkladám do obálky. Vidím ich deti. Ako si oprú hlavu o ich hruď. Už tichú. Oči už privreté. Ústa už tiché. Ako ich prosia, aby sa vrátili. Ako plačú, keď im dávam pyžamo. Ktoré mali naposledy. Ako im vravím, že ich blízky odišiel tíško a v spánku. Je to milosrdná lož. Vidím boj života a smrti z prvej rady. Viete čo vám všetkým prajem? Hlavne tým, čo pľujú zlo lebo sú sami nešťastní? Vedieť rozlíšiť čo je v živote dôležité. Čomu venovať svoj čas a pozornosť. Naša Devínska je krásna. Krásna dedinka v meste. A môžeme sa tu mať dobre. Keby sme videli viac dobra ako zla. Viac bielej ako čiernej. Viac počúvali ako rozprávali. Nikto z nás nevie koľko času má. Milujte, hovorte a ukazujte to často. Tým, na ktorých vám záleží. Tým, ktorí sú pre vás dôležití. Lebo toto ľutujú ľudia ktorí odchádzajú zo všetkého najviac. Nič nie je dokonalé pre všetkých. Lebo dokonalosť je subjektívna. Každý ju vníma inak. Nie vždy všetko dopadne bezchybne. Dokonale. Ideálne. Napriek tomu, že sa daná vec robí s tým najlepším úmyslom. Sme ľudia, nie stroje. Viete kto nič nepokazí? Ten kto nič nerobí. Toto by bola dobrá cesta? Nerobiť nič a nechať si „domov“ rásť nadivoko? Sem tam je fajn pokosiť. Pretrhať burinu. Zasadiť nové stromy a presadiť pár unavených kvetov. Možno niektoré zvädnú, a niektoré budú krajšie ako kedykoľvek predtým. Jediná dokonalosť na ktorej sa zhodneme asi všetci, je úsmev šťastného dieťaťa, a pohľad na pokojne spiaceho potomka. Kto z vás kritikov z gauča to vie lepšie? Tak poď, vyhrň si rukávy. Vezmi do ruky lopatu a kop, saď, buduj. Dôležitá je snaha meniť veci k lepšiemu. Snaha ísť vpred. Nehľadať za všetkým motív zištnosti, tvoriť si v hlavách konšpiračné teórie. Lebo sú ľudia, ktorým na našej „dedine vo veľkomeste“ naozaj záleží. Záleží im na tom, aby sme my, naše deti, vnúčatá a ďalšie generácie vyrastali v prostredí, ktoré by sme nevymenili za žiadne iné. Lebo nám tu je dobre. Lebo sme tu doma.
Ing. Jaroslava Kaňuchová Pátková, PhD.
Mestskú časť Devínska Nová Ves, kde žijem so svojou rodinou, považujem za jednu z najkrajších oblastí Bratislavy s veľkým potenciálom – doslova na dosah vzácny a neopakovateľný Sandberg, horský masív Devínska Kobyla ponúkajúci príležitosti príjemného turistického vyžitia celým rodinám, ako aj prímoravské pláne so širokými možnosťami atraktívnych peších prechádzok, či bicyklových výletov k Devínu, na Záhorie i susedného Rakúska počas celého roka. Zároveň však, napriek zjavným zlepšeniam, stále vnímam rezervy v napĺňaní tohto potenciálu k prospechu miestnych obyvateľov. Stále mi v našej mestskej časti chýba jeho „srdce“ – centrálne námestie, miesto, ktoré by slúžilo ako prirodzené, na to určené integračné centrum stretávania sa ľudí zo „starej“ ako aj novej sídliskovej časti DNV. Vnímam rezervy v oblasti zabezpečenia bezpečnosti dopravy, najmä na exponovaných dopravných tepnách DNV, rezervy v efektívnejšej komunikácii miestneho úradu voči obyvateľom, i rezervy v spôsoboch napĺňania jednoduchých komunálnych úloh – napr. udržiavanie čistoty verejných priestranstiev. To sú oblasti, na ktoré by som sa chcela zamerať a presadzovať ako jeden zo zástupcov občanov Devínskej.
Tieto oblasti navrhujem podporiť najmä nasledujúcimi opatreniami:
- Vybudovanie „srdca“ Devínskej – kultúrne a spoločenské centrum v Devínskej s námestím, kde by sa na slušnej úrovni konali rôzne podujatia, vystúpenia a akcie. Miesto, kde by sa ľudia stretávali a vytvárali miestnu komunitu.
- Vytvorenie jednotného komunikačného kanálu na všetky podujatia a aktivity v Devínskej. Jeho súčasťou by mohlo byť aj zverejnenie pravidelných krúžkov/aktivít pre deti, mládež a dospelých, ktoré sa tu konajú, vrátane ohodnotenia tej ktorej aktivity/krúžku.
- V rámci podpory kultúrnych, sociálnych a športových podujatí konajúcich sa v DNV, či už jednorazových alebo pravidelných zavedenie transparentného finančného systému. Aby bolo jednoznačne definované transparentné prideľovania dotácií z rozpočtu DNV na dieťa/ podujatie. Vytvorenie vhodných podmienok na väčší rozvoj športu.
V rámci skvalitnenia dopravného riešenia, a najmä zlepšenia bezpečnosti detí navrhujem:
- Osadenie semaforov na križovatkách Eisnerovej ulice s ul. Milana Marečka (pri supermarkete Kraj).
- Osadenie dopravných zrkadiel na ostatné vyústenia ulíc zo sídliska na Eisnerovu ulicu, kde je výhľad na hlavnú cestu kvôli parkujúcim vozidlám značne sťažený a dochádza tam denne k
zbytočným kolíznym situáciám. - Zlepšenie označenia prechodov pre chodcov osvetlením, chodníky so zábranami pre vstupy áut, aby sa dalo prejsť z jedného na druhý aj s kočíkom, na vybraných miestach doplniť chodníky aj so zábradlím.
- Oprava chodníkov, ktoré to naozaj potrebujú – napríklad chodník z Grby ku štadiónu.
Silnejšia sociálna politika miestnej časti:
- Napríklad prepojením miestneho úradu s aktívnymi dobrovoľníkmi, ktoré pomáhajú sociálne slabším rodinám rôznymi zbierkami a dnes fungujú oddelene.
- Finančná podpora rodín s deťmi zapojením mamičiek na rodičovskej dovolenke do platených brigád pre mestskú časť – napríklad finančné odmeny za pravidelné upratovanie ihrísk, čím by sa zvýšila aj ich čistota a bezpečnosť.
Na miestnom úrade – vytvorenie štandardných postupov a formulárov na stránke miestneho úradu pre aktivity, s ktorými sa občania dennodenne stretávajú. V súčasnosti sa bežne stáva, že pri rovnakej žiadosti dvoch ľudí dostanete od miestneho úradu úplne iné odpovede a máte dodať úplne iné podklady len preto, že to vybavujú rôzni referenti.